Intrakraniálna aneuryzma predstavuje najčastejšie sa vyskytujúcu výduť tepnového systému vôbec (2,3  % zdravej populácie).
Približne 6 % spontánnych intrakraniálnych krvácaní spôsobuje ruptura aneuryzmy mozgovej tepny. Prevalencia mozgových aneuryziem podľa retrospektívnych súborov je 0,4 a podľa prospektívnych štúdii 3,6 / 100 000. Patogenézu procesu podmieňuje kombinácia niekoľkých endogénnych faktorov (hypertenzia, anatomická predispozícia Willisovho okruhu, hemodynamika, ateroskleróza, rôzne alterácie prietoku) a exogénnych faktorov (fajčenie, alkoholizmus, užívanie antikoagulancií alebo kontraceptív). Najčastejšou kauzálnou manifestáciou ruptury intrakraniálnej výdute je subarachnoidálne krvácanie. Najtypickejším klinickým prejavom je bolesť hlavy. Diagnózu stanoví CT vyšetrenie, ktoré je rutinným vyšetrením a obyčajne spočíva v hľadaní príznakov subarachnoidálneho krvácania. Liečba je prevažne endovaskulárna – koilingom alebo úzáverom aneuryzmy.

Intracerebrálny hematóm vzniká v dôsledku poškodenia väčšej cievy vo vnútri mozgu. Najčastejšie vzniká vo frontálnom a temporálnom laloku. Prejavuje sa zhoršením klinického stavu, prehĺbením poruchy vedomia a pyramídových príznakov o niekoľko dní po inzulte.

Krvácanie do mozgového parenchýmu je charakterizované náhle vzniknutým fokálnym deficitom, ktorý sa zhoršuje počas niekoľkých sekúnd až minút, často spojený s cefaleou, nauzeou, zvracaním až kómou.
U pacientov sa vyvinie ložiskový neurologický deficit (kontralaterálna hemiparéza, strata citlivosti, kvadruplégia). Deficit sa zhoršuje počas niekoľkých minút a je často spojený so vznikom intrakraniálnej hypertenzie (Cushingov reflex). Zvýšený IC tlak v dôsledku hematómu vedie k nevoľnosti, zvracaniu a celkovej alterácii vedomia.
Cieľ terapie je minimalizácia poškodenia mozgu a zamedzenie vzniku systémových komplikácii.

Ide o tupé alebo ostré poranenia a rozsah závisí od intenzity úrazu – od jednoduchej kontúzie po totálnu avulziu. V dôsledku bohatého cievneho zásobenia sú ťažké poranenia sprevádzané značnou stratou krvi až hemoragickým šokom. Poranenie skalpu často doprevádza súčasnú zlomeninu lebky a intrakraniálne poranenie. Existuje viac typov zlomenín lebky, ktoré sa navzájom líšia svojim tvarom, lokalizáciou, klinickými prejavmi aj spôsobom terapie. Zlomeniny lebky sa zistia na natívnych RTG snímkach lebky. Na určenie rozsahu vpáčenia kostného úlomku je potrebné urobiť centrované snímky tak, aby sa oblasť zlomeniny zachytila tangenciálne prebiehajúcimi RTG lúčmi. Presnejšiu predstavu o veľkosti a počte úlomkov aj o stupni ich vpáčenia poskytuje CT vyšetrenie. Konzervatívna liečba je možná pri lineárných zlomeninách a impresii do šírky kosti bez neurologických príznakov.