Cholelithiáza je stav prítomnosti konkrementov v povodí žlčových ciest. Na základe lokalizácie postihnutia konkrementom, resp. z hľadiska výšky etáže a anatomických pomerov sa cholelithiáza rozdeľuje na lithiazu extrahepatálnych a intrahepatálnych žlčovodov. Klinický obraz cholelithiázy závisí od viacerých faktorov – lokalizácia konkrementu, veľkosť a pohyblivosť konkrementu, stáza žlče, infekcie. Cholelithiáza môže byť dlho asymptomatická. V prípade, že sa konkrementy vtlačia do terminálneho choledochu s následnou infekciou, dochádza k vzniku tzv. Charcotovej triády: bolesť brucha, horúčky a ikterus. USG vyšetrenie brucha s nálezom dilatácie extrahepatálnych žlčovodov s prítomnou cholecystolithiázou. Konkrementy v žlčovode na klasickom transabdominálnom USG vyšetrení nemusia byť viditeľné. Diagnózu potvrdí EUS vyšetrenie (endoskopická USG) s nálezom konkrementu v žlčovode, prípadne ERCP vyšetrenie s možnosťou papilotómie s extrakciou konkrementu, prípadne aj so zavedením stentu (metalický alebo plastický) pri stenóze terminálnej časti žlčovodov. ERCP má jak diagnostickú, tak terapeutickú funkciu. 

Benígne nádory hrubého čreva sa vyskytujú približne u 7 – 20% ľudí, častejšie u mužov vo veku nad 50 rokov. Častejšie sa vyskytujú tzv. epiteliómy – polypy, teda stopkaté a nestopkaté nádory črevnej sliznice. Menej často sa vyskytujú mezenchýmalné nádory – lipóm, leiomyóm, hemangióm, fibróm, endometrióza. Kolorektálny polyp je ohraničené tkanivo vyklenujúce sa do črevného lúmenu. Ide o heterogénnu skupinu obsahujúcu sesilné (prisadlé), pedunkulujúce, benígne či malígne, mukózne, submukózne či muskulárne lézie. Polypóza je stav, ktorý je definovaný prítomnosťou viacerých polypov v hrubom čreve. Chirurgická liečba je indikovaná len v prípade neúspešnej kolonoskopie, a v prípade, že je lézia veľká alebo je prítomných množstvo polypov. 

Nádory mäkkých tkanív predstavujú relatívne širokú skupinu nádorových ochorení, ktoré vznikajú z buniek tzv. mäkkých tkanív (svaly, väzivo, tuk, cievy, nervové tkanivo). K vzniku nádoru dochádza v dôsledku zmien v genetickej výbave pôvodne zdravých buniek. Nádory mäkkých tkanív sa rozdelujú na benígne a malígne nádory.

Benígne nádory majú zachovanú určitú kontrolu bunkového delenia a rastu, nemajú schopnosť prerastať a šíriť sa do okolitých alebo vzdialených orgánov či tkanív. Malígne nádory sú charakterizované nekontrolovateľným rastom, prerastaním do okolia a vytváraním druhotných nádorových ložísk (metastáz) vo vzdialených orgánoch a tkanivách. 

Zhubné nádory mäkkých tkanív sa súhrnne označujú ako sarkómy a existuje približne 70 rôznych podtypov, z ktorých každý môže mať viac alebo menej odlišné správanie a prognózu a v prípade pokročilých nádorov môžu rozlične reagovať na liečbu. Z hľadiska lokality výskytu sarkómu sú dominantným miestom vzniku končetiny (cca 50% prípadov). Na druhom mieste v lokalite je oblasť retroperitonea, v ktorom sa okrem niektorých orgánov vyskytuje veľké množstvo väzivového a tukového tkaniva.