Endoprotézy sa rozdeľujú na 2 základné typy:
- Totálna endoprotéza bedrového kĺbu
- Totálna endoprotéza kolenného kĺbu
Totálna endoprotéza bedrového kĺbu
Totálna endoprotéza bedrového kĺbu je umelá náhrada bedrového kĺbu zahrňujúca hlavicu femuru a acetabulum.
Indikácie
- Artróza kĺbu – III. a IV. stupeň
- Zlomenina krčku stehennej kosti
- Vrodené deformity
- Nádorový proces v oblasti
- Morbus Perthes
Totálna endoprotéza bedrového kĺbu je indikovaná, pokiaľ konzervatívna liečba zlyháva.
Najčastejším dôvodom podstúpenia operácie je pokročilá artróza spôsobujúca bolesti a obmedzenie hybnosti. Ďalšia príčina je zlomenina krčku stehennej kosti u staršej populácie pacientov a v nevhodnom (addukčnom) postavení.
Rovnako môže byť indikáciou napríklad vrodená deformita, nádorové postihnutie oblasti, Perthesova choroba alebo reimplantácia predošlej kĺbovej náhrady.
Typy implantátov
- Cementovaná náhrada
- Necementovaná náhrada
Cementovaná endoprotéza má hladký povrch a jej výhodou je možnosť plného zaťaženie po operácii. Prípadná výmena po opotrebení je ale technicky náročná a pre operatéra namáhavá. Zároveň je nevýhodou možnosť únavy spojenia cementu a protézy pri veľmi vysokom zaťažení. Z toho vyplýva, že cementované náhrady sú vhodné pre starších pacientov, ktorí profitujú zo skorej rehabilitácie a nie je u nich očakávaná výmena endoprotézy, rovnako ako jej nadmerné zaťaženie.
Necementovaná endoprotéza je na povrchu drsná, čo stimuluje osifikáciu v okolí implantátu a dochádza tak postupne k jeho stabilnému ukotveniu. Nie je možné ju po operácii plne zaťažiť, ale pri dobrej kostnej kvalite znáša vyššiu mechanickú záťaž a zároveň neprítomnosť cementu umožňuje ľahšiu výmenu protézy. Preto je vhodná pre mladších a aktívnejších pacientov (väčšinou do 75 rokov) bez osteoporózy.
Ďalšiu alternatívu pre vybraných pacientov predstavuje metóda hip resurfacing, ktorej konštrukcia pripomína čapičku na hlavici femuru a snaží sa čo najviac priblížiť zdravému kĺbu. Zatiaľ sa aj kvôli problémom s častejšími revíziami nedočkala väčšieho rozšírenia
Endoprotézy sa vyrábajú väčšinou z titanu, alebo zliatin kobaltu a chrómu. Medzi hlavicou a jamkou sa nachádza tzv. inlay z polyetylénu znižujúci trenie pri pohybu kovových komponentov. Tak ako každý materiál, majú zmienené implantáty svoju životnosť a je potrebné ich približne po 15 rokoch vymeniť.
Kontraindikácie
- Pokročilé interné ochorenie
- Prítomná infekcia v organizme
Komplikácie
- Krvácanie pooperačne
- Luxácia endoprotézy
- Tromboembólia
- Infekcia
Totálna endoprotéza kolenného kĺbu
Totálna endoprotéza kolenného kĺbu je nahradenie celého kĺbu či jeho časti cudzím materiálom – protézou. Cieľom totálnej endoprotézy je obnoviť anatomickú osu dolnej končatiny, zabezpečiť stabilitu kĺbu, zlepšiť funkciu končatiny a predovšetkým odstrániť bolesť.
Jedná sa o jednu z najčastejších a najefektívnejších operácií, ktoré sú u nás realizované. Do praxe bola uvedená v 80. rokoch 20. storočia po úspešnom rozvoji totálnych endoprotéz bedrového kĺbu. Kovové implantáty môžu byť cementované či necementované so špeciálnymi povrchmi. Súčasťou väčšiny implantátov je i náhrada pre patelu.
Indikácie
- Porucha funkcie kĺbu
- Výrazné bolesti kĺbu – gonartróza, reumatoidná artritída, poúrazová artróza
K operácii dochádza až po vyčerpaní konzervatívnych možností terapie (lieky, rehabilitácia, fyzikálna liečba, ev. balneoterapia).
Pooperačné obdobie
Totálna endoprotéza patrí medzi operácie s vysokým rizikom tromboembolických komplikácii. Preto sa ihneď po operácii začína s mobilizáciou pacienta a polohovaním končatiny do flexie a extenzie. Realizuje sa taktiež dychová gymnastika a kondičné cvičenie neoperovaných končatín.
Cielená fyzioterapia je zameraná na zvyšovanie rozsahu pohybu v kolennom kĺbe. Aktívne cvičenie flexie a extenzie je striedané využitím motodlahy. Cieľom rehabilitácie je dosiahnuť maximálnu extenziu a minimálne 90° flexiu končatiny. Dôraz je rovnako kladený na izometrické posilňovanie m. quadriceps femoris, hlavne m. vastus medialis, ktorý býva po operácii oslabený. Príčinou je pravdepodobne väčšia záťaž svalu posturálnym tonickým držaním.
Druhý deň po operácii býva pacient zvyčajne vertikalizovaný. Postupne sa nacvičuje stoj a chôdza s opornými pomôckami – barle. Veľký dôraz je kladený na správny pohybový stereotyp. Po zvládnutí chôdze po rovnom teréne sa zhruba 5.–10. deň po operácii začína trénovať chôdza do schodov a po nerovnom teréne. Pacient sa ďalej učí samostatnosti a samostačnosti s barlami.
Posthospitalizačné obdobie
Cieľom rehabilitačného posthospitalizačného programu je dosiahnutie optimálneho funkčného stavu a prevencie neskorších komplikácií. Sústredí sa predovšetkým na posilnenie oslabeného pohybového aparátu a na správne držanie tela. Optimálny stav nastáva väčšinou 3 až 6 mesiacov po operácie.
Zdroje: Zdroje a literatúra